Deti - Veľkí ľudia v malom tele

08.02.2016 22:16

Deti všeobecne sú citlivé na okolité energie, vibrácie, nálady, na naše vnútorné rozpoloženie, na reakcie, citlivo-vnímavé k okolitému svetu. Okamžite reagujú na prostredie-ľudí. Je to až neuveriteľné a úžasné. Vedia sa zmeniť v priebehu sekundy. Zatiaľ som mala možnosť „pracovať“ a vidieť zmenu prevažne u tých menších detí zhruba do 5 rokov. Možno čím mladšie sú, tým jednoduchšie a rýchlejšie sa dá s nimi pracovať a vidieť rozdiel. Neviem. Viem, že zmena v ich správaní a konaní môže byť naozaj okamžitá. Záleží iba na okolí – na ľuďoch, s ktorými sú v kontakte. Záleží iba na vás-rodičoch alebo na tých, ktorý s deťmi pracujú a stretávajú sa. Stačí ak sa zmení niečo v nás a zmenia sa i ony. Verte, neverte, skúste a uvidíte.

Netvrdím, že som našla univerzálne riešenie a že to platí pre každé dieťa, to nie! A ani to neviem. Ale niečo na tom bude, keď to funguje s niektorými.

Deti v súčasnosti sú neuveriteľne inteligentné, vnímavé, citlivé, veľmi rýchlo sa učiace-sú ako vysávače pohlcujúce informácie...sú jednoducho úžasné! Všetky deti, všetky ľudské bytosti a život v akejkoľvek podobe je úžasný.

Už dávnejšie som niekde čítala, ako sa deti teraz v škole veľmi rýchlo učia a častokrát už poznajú veci preberajúce sa na hodinách. Tak nečudo, že sa na hodinách nudia, nevenujú pozornosť, vyrušujú a niekedy sa aj stane, že svojimi vedomosťami prevyšujú svojich učiteľov v danom predmete v danom ročníku. Učiteľ im nemá čo ponúknuť, niečo nové, zaujímavé, aby si ich udržal. Netvrdím, že to platí pre všetky deti a najlepšie by bolo opýtať sa priamo učiteĺov. (A samozrejme je veľa ďalších okolností, ktoré vplývajú na žiakov, ale to zatiaľ nechám pre iných) Keď deti takto zistia, že „dospeláci“ nevedia zodpovedať ich otázky a častokrát ich aj odignorujú alebo nejako rýchlo „odpinkajú“, nedivme sa , že stratia záujem. Stratia rešpekt voči tým, u ktorých hľadali odpovede.

Tiež sa už veľmi dlho hovorí, že celé školstvo potrebuje zmenu. A hlavne zmenu v prístupe k deťom-žiakom ako takým. Neviem, čo sa teraz deje v školstve, ale stále sa hodnotí-známkuje. Iný prístup majú (alebo sa oň minimálne snažia) Waldorfská pedagogika a Montessori a pravdepodobne sú aj iné, ale o tých zatiaľ neviem.

Ako teda na tie deti? Najskôr si musíme uvedomiť, že aj keď sú ešte len deťmi, sú takými istými bytosťami ako my. Prišli na tento svet tak ako my. To že sme tu o niečo dlhšie, sme väčší a skúsenejší, to nás neoprávňuje k tomu aby sme sa k nim správali povýšenecky, snažili sa im rozkazovať a ovládať ich. Ani keď ste ich rodičia, chcete pre nich to najlepšie, vidíte, čo im môže ublížiť, aké môžu byť následky ich konaní. Nemôžete ich násilým pretvoriť na váš obraz. Nemôžete im rozkázať. (Pokiaľ práve nejde o život ohrozujúcu situáciu, ako je skok z okna, lebo ony vedia lietať) Tak to nefunguje. A samy dobre viete, že takýto prístup spôsobí ešte väčšiu škodu a idete samy proti sebe.

Rešpektujte ich také aké sú, aj keď sú iné ako vy. Prijmite ich „se vším-všudy“. Prijmite to, že sú osobnosťami hneď od narodenia, majú vlastnú hlavu a vlastný život-cestu, po ktorej sa rozhodli kráčať ako vaše deti. Nechajte ich, nech sa samé učia a zakúšajú život. Stojíte pri nich, pozorujete ich, počúvate, keď je treba zasiahnúť, zasiahnete-napr. pri tom pokuse o lietanie. Občas ich usmerníte, poradíte, pohladíte... ale nie panovačne.

Len si spomeňte ako ste sa aj vy bránili a vzpierali, keď sa vám niekto snažil rozkazovať, niečo vám nanútiť, ovládať, riadiť vás. Pre ne je to to isté. A ak ich nenecháte ísť a skúšať, odoberáte im možnosť učiť sa, učiť sa z vlastných skúseností. Ak niečo urobíte za ne, nedáte im možnosť vyskúšať si to, bránite im v osobnostnom rozvoji, bránite im posunúť sa ďalej. A samozrejme, že sa budú vzpierať, a aj sa vzpierajú, takémuto obmedzovaniu, aj keď majú napríklad iba 2 roky. Obmedzovaniu skúšať, učiť sa, tvoriť, obmedzovaniu slobody prejaviť sa, obmedzovaniu byť sám sebou. Čím viac sa ich snažíte ovládať, obmedzovať, kontrolovať a rozkazovať im, tým viac sa bránia. Tým viac sú jedovité, tvrdohlavé, zlostné, uplakané...“zlé“.

Ste dobrý rodič! Robíte všetko ako len najlepšie viete. Toto si zapíšte do hlavy a do srdca. A nemôžete robiť a správať sa tak, ako neviete. Ak neviete kde je problém, nemôžete ho vyriešiť. Ak nevidíte vaše dieťa také, aké skutočne je, nepočúvate ho, bude kričať ešte viac, ešte hlasnejšie, aby ste ho konečne uvideli a vypočuli. Preto je to všetko o Vás rodičoch.

Doba „Deti musia poslúchať, čo im poviem, JA som tu rodič, JA viem lepšie ako ony“ je preč! Rodičovstvo = partnerstvo

Partnerstvo duší, ktoré vstúpili na Zem do rôznych vzťahov aby sa navzájom učili, podporovali, usmerňovali, spoločne zdieľali a rástli, spolupracovali na vytváraní života.

Výchova detí bude, a už aj v niektorých rodinách je, zameraná na usmernenie dieťaťa, podporu a rozvoj jeho darov a osobnosti. Zameraná na poznanie tej veľkej duše v tom malom telíčku a radosť zo zdielania života, vzájomného obohacovania sa. Tým ale netvrdím, že máme skákať ako deti pískajú, dať im všetko na čo prstom ukážu , nechať ich aby si do nás kopli a žiť iba pre ne. To nie. Deti potrebujú hranice aby sa mohli cítiť bezpečne a naučiť sa, že nedostanú všetko na čo sa len pozrú. Ale to je iná téma.

Deti nás potrebujú – každé dieťa potrebuje nejakú tú osobu, ktorá sa oň aj fyzicky s láskou postará. Keby ostali niekde len tak ležať na zemi, neprežili by ani deň. Tak to v prírode a v živote je. Potrebujú aby sme sa o ne postarali, tak ako sa o nás kedysi starali naši rodičia, aby sme im ukázali ako to v tomto svete chodí. Vytvorili im zázemie, akúsi základňu, kde sa budú cítiť bezpečne a vždy sa tam budú s radosťou vracať. Potrebujú aby ich práve tí najbližší videli také, aké skutočne sú, prijali ich, rešpektovali a milovali. Máme im ukázať svet očami lásky.

Dobre viete aké to bolo, keď ste kedysi mali pocit, že celý svet je proti vám. Prídete domov, hľadáte pochopenie, podporu, lásku u rodičov a tých najbličších a čuduj sa svete nájdete pravý opak! Ani vás len nevnímajú, rýchlo-rýchlo vás niečim zabaviť, len aby ste dali pokoj alebo vás jednoducho pošlu preč a množstvo ďalšícj iných scénarov odohrávajúcich sa v našich domácnostiach. Po takomto šoku sa vám zrúti celý svet. Ako rastiete-dospievate a nič sa nemení, postupne zanevriete na celá svet. Nechcete žiť. Nechcete žiť v tomto „hnusnom svete“, kde pre vás nie je miesto, nik vás ani len nevypočuje, nikoho nezaujímate. A tak si možno poviete – Prečo by mal mňa niekto zaujímať? Prečo by ma mal trápiť svet? Na mňa tiež „kašlali“, budem aj ja na nich. A tak ubližujete a ničíte všetko a všetkých okolo seba, vrátane seba-vedome alebo nevedome. Je to ako výkrik do tmy. Výkrik o pomoc. A našťastie je aj veľa takých, ktorí tento výkrik dobre poznajú a pomáhajú tam, kde treba. Istým spôsobom je to ako začarovaný kruh. Ale my sme tí „skúsenejší“ a aj keď tiež máme rôzne rany na srdci, je len na nás ukázať tým deťom svet v inom svetle, vo svetle lásky. Ukázať im, že to môže byť aj inak, nie len boľavé a tmavé, ale aj pekné a svetlé. Dať im najavo, že sú tu chcené, milované, že ich vnímame, vidíme a počúvame, že tu niekomu na nich záleží. A hneď sa im bude žiť o čosi ľahšie a krajšie a tak možno budú vnímať aj svet okolo seba. Budú si ho vážiť, tak ako si druhí vážia ich, budú sa oň starať (napríklad o prírodu) tak ako sa niekto staral o ne, bude im na živote záležať a nebudú mať potrebu ničiť a kričať o pomoc, lebo nebude treba, budú cítiť podporu a lásku a láska neničí, láska tvorí a tak ďalej...

Avšak na to aby ste im to mohli „dať“, musíte to mať v sebe. Vyžaduje si to veľkú zodpovednosť, prácu na sebe, uvedomenie, precítenie, pochopenie, vieru, že sa to dá a hlavne veľa lásky. Musíte nájsť lásku samy v sebe aby ste ju mohli rozdávať. Jedine ak skutočne milujete samých seba, môžete naozaj milovať aj tých „druhých“. Oni tú lásku a pokoj pocítia. Bude z vás vyžarovať a pomaličky rozpúšťať to tmavé okolo. Čistá láska rozpustí všetko (obrazne povedané). Napríklad – s láskou sa pozriete do očí dieťaťa, ono ju tam uvidí a zistí, že aj ono je v podstate láska a už sa nemusí pretvarovať, chrániť sa. Svet je len zrkadlom nášho obrazu. A deti sú toho dokonalým príkladom. Čo cítia a vidia, to odrazia! V momente odzrkadlia vaše vnútorné rozpoloženie a teda aj myšlienky. Určite ste už počuli alebo to poznáte od vašich detí, že pri niektorých ľuďoch sa deti rozplačú, necítia sa dobre, nemajú ich rady-vyhýbajú sa kontaktu s nimi, bez nejakého dôvodu a to isté cítite aj vy. Ani neviete prečo, niekedy sa jednoducho necítite pri nejakej osobe dobre. Teda ak ste nervózni, nahnevaní, podráždení, v strese... vaše dieťa to vycíti a poďla toho zareaguje a bude sa vo vašej prítomnosti správať, bude „zlé“. A naopak ak ste v pokoji, veselí, šťastní, láskaví...domyslite si.

Toľko by sa dalo na túto tému napísať a samozrejme napísaného je aj bude... ako stále tvrdím, treba len hľadať a skúšať.

S láskou Zuzanah