Duchovná cesta?

12.05.2015 17:08

Duchovná cesta?

Mnohí hľadáme zmysel života, dôvod prečo sme tu na Zemi, prečo sme sem prišli, cítime, že sme niečo viac, než len hmota, telo, že nás láka duchovno, niečo jemnohmotné. Najradšej by sme odišli niekam do kláštora a nastúpili na duchovnú cestu a možno aj dosiahli to osvietenie. Alebo len odišli niekam mimo civilizácie a boli sami so sebou. Sme hladní a bádame po informáciach a zážitkoch. Akoby nám niečo chýbalo a sami nevieme čo. Nevieme čo sme, kto sme a kam ideme, tak hľadáme. Neraz opúšťame najbližších aby sme ukojili hlad nášho vnútra. „Veď aj Budha opustil rodinu, odišiel a vydal sa do sveta, bol sám, meditoval a našiel osvietenie...“ povedal mi raz známy „tak neviem, čo je správne“... Očistiť sa, uvoľniť rodinné, karmické putá a byť slobodný, to je cesta k osvieteniu? Nechať deti len tak, veď Vesmír, Boh sa o ne postará. Ja idem hľadať osvietenie. Je to jediná cesta? A je to tá moja duchovná cesta?

 

Verím, že každý si pred svojim narodením vybral skúsenosť akú chce v danom živote zažiť, tiež rodinu a niektoré okolnosti a udalosti, ktoré ho na jeho cestu pripravia a navedú. A tiež každý ma slobodnú vôľu a vlastné tempo na tejto svojej ceste. Či chce zažiť radosť, bolesť, lásku, či chce byť učiteľom, stavbárom, umelcom, lekárom, športovcom, matkou, otcom, budhistom alebo mníškou v kláštore, to je len na ňom a duša si môže vybrať čokoľvek. Dá sa povedať, čo je lepšie, či lekár alebo herec? Športovec alebo učiteľ? Viete to povedať? Lekár možno zachraňuje životy a čo ak aj nejaký herec alebo téma filmu práve niekomu pomohla kráčať ďalej životom, že to človeka natoľko zasiahlo, že si povedal a budem žiť? Koľkých z nách vedia motivovať učitelia a aj športovci svojou odhodlanosťou a výkonmi? Osobne môžem povedať, že mi neraz pomohli aj učitelia, aj športovci, aj lekári aj filmy a to nehovorím o rodine, priateľoch, rastlinách a čo taký západ slnka a príroda? Čo by sa stalo, keby si každý vybral byť mníchom v kláštore? Neviem. Áno, svet by bol iný, no nie je. Je taký aký je a vytvorili sme ho my, našimi myšlienkami, činmi, slovami a je to len na nás aby sme ho zasa urobili krajším a čistejším, takým aký by sme ho radi mali. Je to zodpovednosť za naše konanie a treba si to uvedomiť a priznať, že sme to práve my, kto to môžeme a musíme zmeniť. Áno dá sa to aj meditáciami v kláštore a tiež sa to dá aj prácou v normálnom svete medzi normálnymi ľuďmi napríklad môžete urobiť niekomu radosť, objať ho, zatancovať si, nakresliť niečo pekné, uvariť niečo dobré blízkym alebo len tak tým, ktorí si to nemôžu dovoliť. Alebo sa len na ulici na niekoho usmiať, môžete si pestovať vlastné ovocie, zeleninu, darovať nový život-domov zvieratku z útulku alebo dieťaťu z domova, môžete čokoľvek robiť, čo vás urobí šťastými a budete žiariť a svietiť v tomto svete, ktorý svetlo tak veľmi teraz potrebuje.

 

Pozrite sa na rastliny alebo na zvieratá. Tie sú tak nádherné a pestrofarebné a je ich toľko druhov, že ich ani všetky nepoznáme a väčšina ľudí ani všetky nikdy nespozná. Sú hrdé na to kým sú a tešia sa zo života a žijú, slúžia iným ak treba aj svojim telom v prirodzenom potravinovom reťazci. Každý jeden tvor – zviera, rastlina, kameň, človek tu má svoju úlohu a je zapojený do procesu života a tvorenia na Zemi. Ako bunky v tele, každá jedna je potrebná na vybudovanie tela pre život duše. Tak isto je každý jeden tvor súčasťou života na Zemi a taktiež aj my. Každý jeden sem prišiel aby niečo zažil a celý život sa snaží rozpomenúť na to, čo to bolo, čo si to len jeho duša vybrala a pritom sa snží žiť ako najlepšie vie.

Duchovná cesta je cesta duše. Koľko duší toľko je ciest. Každá má tu svoju. To, že jedna duša našla šťastie a osvietenie v meditáciach neznamená, že to tam nájde aj druhá duša. Treba nájsť tú svoju cestu. To, čo nás robí šťastnými, čo nás napĺňa, čo nás baví a čo túžime robiť. Môžme sa pýtať druhých, hľadať mimo nás, čítať knihy, chodiť na kurzy, čokoľvek, čo ná pomôže. No vždy hlavne počúvajte svoje srdce, pozrite a spýtajte sa svojej duše, čo vám chce povedať. Nájdite si vždy čas na seba, pozrieť sa do hĺbky svojho srdca, čo sa v ňom ukrýva. Sú tam poklady, o ktorých ani netušíte. Je umenie žiť v tomto svete a nájsť samých seba, svoju cestu, pokoj a mier v duši. Tešiť sa zo života, z maličkostí, ďakovať za skúsenosti, ktoré nás posúvajú životom a pripravujú na to, čo sme si samy pred životom vybrali zažiť.

 

Je umenie ostať verný samému sebe a pritom žiť vo vzťahoch, či rodinných, priateľských, partnerských, pracovných, akýchkoľvek... Je umenie nájsť svoju cestu a kráčať po nej, nasledovať hlas duše, ducha. To je duchovná cesta. A tú nie vždy treba hľadať v kláštoroch mimo civilizácie. Niekedy to je práve civilizácia, ktorá nás na tú našu cestu privedie. Veď každý jeden je ako bunka v tele Vesmíru, vykonávajúca si svoju úlohu v prospech celého organizmu. Kto sa rozhodne ísť proti celku, skôr, či neskôr zistí, že ide aj proti sebe a škodí aj sám sebe. Slobodná vôľa a jedinečnosť každej jednej duše je to, čo vytvára tento náš svet. Duchovná cesta alebo nie, život je manifestácia ducha v hmote prostredníctvom tela a duše. Takže, čo sa potom dá nazvať duchovnou cestou a čo nie?

 

Zuzanah